You must always check a silence, not because the baby might have choked, but because it is in the middle of destroying something, thoroughly and slowly, with great and secret pleasure. It is important to remember this — you run back to the room, not to see if the baby needs resuscitation, but to save your floppy disks. Once you realise where the balance actually lies you can free yourself from the prison of worry. I know this. I am an expert. Some people, as they mount the stairs, might listen for the sound of a toy still in use — to me, this was the sound of the baby randomly kicking buttons in a sudden choking or epileptic fit. I used to read the ‘Emergencies’ section in the How to Kill Your Baby books all the time. The How to Kill Your Baby books are so popular that I assume some part of us wants to do just that. If the unconscious works by opposites, then it is a murderous business too, giving birth.
How to Kill Your Baby: A List:
Too much salt, fungally infected honey, a slippy bath surface, suddenly jealous pets, permanently jealous siblings, a stupid or pathological babysitter, the stairs, a house that goes on fire while you are ‘outside moving the car’, a child-snatcher, a small plastic toy, a playful jiggle that is as bad as a shake, an open cutlery drawer, a necklace, a string, a plastic bag, a piece of burst balloon, an electric cord, a telephone cord, a lollipop, a curtain cord, an inhaled sweet, an accidentally suffocating pillow, a smoky room, the wrong kind of mattress, an open window, a milk allergy, a nut allergy, a bee sting, a virus, a bacterial infection, a badly balanced walker, a bottle of bleach, all kinds of weedkiller, both on the lawn or in the bottle, pesticides, miscellaneous fumes, all carcinogens including apples, a failure to apply sun cream, the lack of a hat, battery-produced eggs, inorganic meat, cars. You might also have Munchausen’s syndrome by proxy without knowing it, so it is a good idea to check yourself for this, from time to time.
As far as I can see from the news reports, one of the most dangerous creatures in a child’s life is a stepfather, but the books don’t seem to mention them. They warn against mothers’ endless sloppiness with dangerous domestic objects, but they never mention their taste in men.
When the baby is eight months old, she cries every time I move out of sight. This separation anxiety can get quite wearing — it is so large and so illogical. Besides, I don’t need to be reminded that I’m not going anywhere, I am with this baby all the time. But I wonder if part of the problem isn’t my own anxiety when I leave the room. Will she still be alive when I get back? I picture the court case.
‘And why, pray tell, did you leave the baby?’
‘I . . . A call of nature, your honour.’
He pauses. A ripple of sympathy runs through the courtroom.
‘Well, I suppose even the best mothers must er um,’ though you know he thinks we shouldn’t. ‘Case dismissed. I suppose.’
Mothers worry. Fathers worry too, of course. But mothers are supposed to worry, and fathers are supposed to reassure. Yes, she is all right on the swing, no, he will not fall into the stream, yes, I will park the buggy in the shade, oh, please get a grip.
Is it really a gender thing? Maybe the people who worry most are the ones who spend the most time with the baby, because babies train us into it — the desperation of holding, walking, singing, distracting. Babies demand your entire self, but it is a funny kind of self. It is a mixture of the ‘all’ a factory worker gives to the conveyor belt and the ‘all’ a lover offers to the one he adores. It involves, on both counts, a fair degree of self-abnegation.
This is why people who mind children suffer from despair; it happens all of a sudden — they realise, all of a sudden, that they still exist. It is to keep this crux at bay perhaps — that is why we worry. Because worry is a way of not thinking something through.
I think worry is a neglected emotion — it is something that small-minded people do — but it has its existential side too. Here is the fire that burns, the button that chokes, here is the kettle, the car, the bacterium, the man in a mac. On the other side is something so vulnerable and yet so huge — there is something unknowable about a baby. And between these two uncertainties is the parent; completely responsible, mostly helpless, caught in an ever-shrinking circle of guilt and protectiveness, until a kind of frozen passivity sets in. There is a kind of freedom to it too — the transference of dread from the self to the child is so total: it makes you disappear. Ping! Don’t mind me.
The martyred mother is someone uplifted, someone who has given everything. She is the reason we are all here. She is also, and even to herself, a pain in the neck.
I think mothers worry more than fathers because worry keeps them pregnant. To worry is to possess, contain, hold. It is the most tenacious of emotions. A worry — and a worrier — never lets go. ‘It never ends,’ says my mother, ‘it never ends,’ meaning the love, but also the fret.
Because worry has no narrative, it does not shift, or change. It has no resolution. That is what it is for — not ending, holding on. And sometimes it is terrible to be the one who is held, and mostly it is just irritating, because the object of anxiety is not, after all, you. We slip like phantoms from our parents’ heads, leaving them to clutch some Thing they call by our name, because a mother has no ability to let her child go. And then, much later, in need, or in tragedy, or in the wearing of age, we slip back into her possession, because sometimes you just want your mother to hold you, in her heart if not in her arms, as she is still held by her own mother, even now, from time to time.
Anne Enright, ‘Worry’ in Making Babies: Stumbling into Motherhood, London: Vintage, 2005, 177-79.
Ak v detskej izbe odrazu nastanete ticho, spozornejte. Nie preto, že by sa vaše bábätko zadusilo, ale preto, lebo pravdepodobne niečo pomaličky ničí a potmehúdsky sa pritom usmieva. Pamätajte teda, že keď vbehnete dnu, nebudete musieť zachraňovať vášho drobca, ale cédéčka. Keď si to uvedomíte a nájdete vnútornú rovnováhu, zbavíte sa obáv. Viem, o čom hovorím. Som odborníčka. Zatiaľ, čo sa niektorí ľudia pri schádzaní zo schodov snažia započuť zvuk hračky a myslia si, že ich dieťa sa zabáva, ja si predstavujem, ako nekontrolovateľne stláča gombíky, dusí sa alebo má epileptický záchvat. Vo výchovných knihách typu Ako neprísť o dieťa som si naštudovala každú jednu kapitolu o núdzových situáciách. Podobné príručky sú medzi rodičmi také populárne, až mám pocit, že niektorí by sa svojich ratolestí skutočne radi zbavili. Ak ale chceme prirodzene konať presný opak, aj samotný pôrod môžeme podľa tejto logiky označiť za vraždu.
Zoznam spôsobov, ako neprísť o dieťa:
Priveľa soli, splesnivený med, klzký povrch vane, nečakane žiarliví domáci miláčikovia, predvídateľne žiarliví súrodenci, neschopná alebo nepríčetná opatrovateľka, schody, dom, čo sa znenazdajky vznieti, situácia keď „preparkujete auto“, únos, malá plastová hračka, nevinné natriasanie, také nebezpečné, ako vyhadzovanie dieťaťa do vzduchu, otvorený príborník, náhrdelník, šnúrka, igelitka, útržok prasknutého balónu, kábel, telefónna alebo záclonová šnúra, lízanka, vdýchnutý cukrík, neúmyselné udusenie vankúšom, zafajčená izba, nesprávny matrac, otvorené okno, alergia na mlieko a orechy, uštipnutie včelou, vírus, bakteriálna infekcia, zle vyvážené chodítko, bielidlo, všemožné prípravky proti burine, priamo na trávniku alebo ešte v balení, pesticídy, výpary, karcinogény vrátane jabĺk, nenatretý opaľovací krém, nenasadená čiapočka, vajcia z klietkového chovu, mäso plné hormónov, autá. Môžete mať aj Münchhausenov syndróm v zastúpení bez toho, aby ste o ňom vedeli, a preto je dobré chodiť na pravidelné lekárske prehliadky.
Napriek tomu, že sa v príručkách nevlastní otcovia nespomínajú, médiá tvrdia, že dieťa najviac ohrozujú práve oni. Knihy varujú pred nenapraviteľne nedbalým zaobchádzaním matiek s domácimi predmetmi, no neuvádzajú, aký nebezpečný je ich vkus na mužov.
Osemmesačné bábätko sa rozplače vždy, keď sa vzdialim. Separačná úzkosť ma ako matku dokáže poriadne vyčerpať. Je silná, nelogická, a pritom snáď ani netreba pripomínať, že s dieťatkom som stále a mám ho neprestajne na očiach. Rozmýšľam preto, či problém nespočíva aj v mojej vlastnej úzkosti, ktorú pociťujem pri odchode z izby. Bude moje dieťa žiť, keď sa vrátim? V hlave si predstavujem súdne konanie.
„Prečo ste, prosím pekne, nechali také malé dieťa osamote?“
„Ja... volanie prírody, Vaša ctihodnosť.“
Sudca sa odmlčí a súdnu sieň zaplaví súcit.
„Nuž, predpokladám, že aj tie najlepšie matky musia… ehm,“ povie, hoci všetkým je jasné, že si myslí presný opak. „Prípad môžeme považovať za uzavretý.“
Matky sú prirodzene starostlivé a očakáva sa, že budú mať obavy. Aj muži sa boja, no sú tu na to, aby ženy upokojovali. Áno, na hojdačke sa jej nič nestane. Nie, nespadne do potoka. Áno, kočík odstavím v tieni. Och, prosím ťa, nestresuj.
Skutočne však záleží na pohlaví? Najviac sa azda strachujú tí, čo sú s bábätkami najčastejšie. Ony si vás proste vycvičia. Len si spomeňte, ako zúfalo sa túžia túliť, kráčať s vami ruka v ruke, ako chcú, aby ste im spievali a ako musíte odvádzať ich pozornosť. Deti si vyžadujú plné nasadenie, aj keď ide o trochu zvláštne nasadenie. Je to zmes pracovného výkonu robotníka pri páse a odhodlanosti zamilovaného partnera. V oboch prípadoch potrebujete značnú dávku sebazaprenia.
Tých, čo sa starajú o deti, často sužuje zúfalstvo. Zrazu si uvedomia, že existujú aj oni. Vďaka obavám však tento stav udržiavajú pod kontrolou. Strach im jednoducho nedovoľuje zamýšľať sa do hĺbky.
Obavy sú podľa môjho názoru zanedbávanou emóciou úzkoprsých ľudí. Napriek tomu majú aj svoju existenciálnu stránku. Na jednej strane je totiž planúci oheň, prehltnuté tlačidlo, kanvica, auto, baktérie či podivín obšmietajúci sa pri škôlke a na druhej strane je niečo také zraniteľné a tak trochu nepochopiteľné, ako dieťa. Medzi týmito dvoma neznámymi stojí rodič – plne zodpovedný, zväčša bezmocný, uväznený v stále viac tesnejšom kruhu viny a ochrany, stagnujúci na bode akejsi zotrvačnej pasivity. Na druhej strane, obavy poskytujú rodičom aj akúsi formu slobody. Svoj strach prenesú na dieťa a zmiznú. Je to také ohromujúce, akoby ste mávli čarovným prútikom. Mňa si nevšímajte, ja tu nie som!
Matka vystupuje v roli mučenice, nadradenej bytosti, niekoho, kto nám dáva všetko. Napokon, nebyť nej, nie sme tu. Pravdou však je, že nám niekedy pekne lezie na nervy. A nie len nám, prekáža aj sebe samej.
Domnievam sa, že matky sa strachujú viac ako otcovia preto, lebo vďaka obavám sú stále plodné. Obavy im dávajú pocítiť, že niečo vlastnia, krotia a starajú sa o to. Ide o zakorenenú emóciu. Rodičia sa proste strachujú večne. Aj moja mama tvrdí, že sa to nikdy neskončí. Nemyslí tým len lásku, ale aj obavy.
Obavy nie sú ako predpísaný príbeh. Nemenia sa, nevyvíjajú a na konci neprichádza rozuzlenie. To je ich podstatou – udržiavať nás v napätí. Je to príšerný a predovšetkým iritujúci pocit, pretože ten, kto je predmetom našej úzkosti nie sme my, ale ktosi iný. Naši rodičia sú na tom rovnako. Hoci sme sa už dávno vyparili z domu, stále na nás myslia. Nevedia sa od nás odpútať. Po čase sa ale aj my vraciame do rodného domu a bez ohľadu na to, či sa trápime, či smútime a či nám tvár zdobia vrásky, zatúžime po materinskej láske a objatí. Objatí, ktoré by istotne chcela aj naša mama od tej svojej.
You must always check a silence, not because the baby might have choked, but because it is in the middle of destroying something, thoroughly and slowly, with great and secret pleasure. It is important to remember this — you run back to the room, not to see if the baby needs resuscitation, but to save your floppy disks. Once you realise where the balance actually lies you can free yourself from the prison of worry. I know this. I am an expert. Some people, as they mount the stairs, might listen for the sound of a toy still in use — to me, this was the sound of the baby randomly kicking buttons in a sudden choking or epileptic fit. I used to read the ‘Emergencies’ section in the How to Kill Your Baby books all the time. The How to Kill Your Baby books are so popular that I assume some part of us wants to do just that. If the unconscious works by opposites, then it is a murderous business too, giving birth.
How to Kill Your Baby: A List:
Too much salt, fungally infected honey, a slippy bath surface, suddenly jealous pets, permanently jealous siblings, a stupid or pathological babysitter, the stairs, a house that goes on fire while you are ‘outside moving the car’, a child-snatcher, a small plastic toy, a playful jiggle that is as bad as a shake, an open cutlery drawer, a necklace, a string, a plastic bag, a piece of burst balloon, an electric cord, a telephone cord, a lollipop, a curtain cord, an inhaled sweet, an accidentally suffocating pillow, a smoky room, the wrong kind of mattress, an open window, a milk allergy, a nut allergy, a bee sting, a virus, a bacterial infection, a badly balanced walker, a bottle of bleach, all kinds of weedkiller, both on the lawn or in the bottle, pesticides, miscellaneous fumes, all carcinogens including apples, a failure to apply sun cream, the lack of a hat, battery-produced eggs, inorganic meat, cars. You might also have Munchausen’s syndrome by proxy without knowing it, so it is a good idea to check yourself for this, from time to time.
As far as I can see from the news reports, one of the most dangerous creatures in a child’s life is a stepfather, but the books don’t seem to mention them. They warn against mothers’ endless sloppiness with dangerous domestic objects, but they never mention their taste in men.
When the baby is eight months old, she cries every time I move out of sight. This separation anxiety can get quite wearing — it is so large and so illogical. Besides, I don’t need to be reminded that I’m not going anywhere, I am with this baby all the time. But I wonder if part of the problem isn’t my own anxiety when I leave the room. Will she still be alive when I get back? I picture the court case.
‘And why, pray tell, did you leave the baby?’
‘I . . . A call of nature, your honour.’
He pauses. A ripple of sympathy runs through the courtroom.
‘Well, I suppose even the best mothers must er um,’ though you know he thinks we shouldn’t. ‘Case dismissed. I suppose.’
Mothers worry. Fathers worry too, of course. But mothers are supposed to worry, and fathers are supposed to reassure. Yes, she is all right on the swing, no, he will not fall into the stream, yes, I will park the buggy in the shade, oh, please get a grip.
Is it really a gender thing? Maybe the people who worry most are the ones who spend the most time with the baby, because babies train us into it — the desperation of holding, walking, singing, distracting. Babies demand your entire self, but it is a funny kind of self. It is a mixture of the ‘all’ a factory worker gives to the conveyor belt and the ‘all’ a lover offers to the one he adores. It involves, on both counts, a fair degree of self-abnegation.
This is why people who mind children suffer from despair; it happens all of a sudden — they realise, all of a sudden, that they still exist. It is to keep this crux at bay perhaps — that is why we worry. Because worry is a way of not thinking something through.
I think worry is a neglected emotion — it is something that small-minded people do — but it has its existential side too. Here is the fire that burns, the button that chokes, here is the kettle, the car, the bacterium, the man in a mac. On the other side is something so vulnerable and yet so huge — there is something unknowable about a baby. And between these two uncertainties is the parent; completely responsible, mostly helpless, caught in an ever-shrinking circle of guilt and protectiveness, until a kind of frozen passivity sets in. There is a kind of freedom to it too — the transference of dread from the self to the child is so total: it makes you disappear. Ping! Don’t mind me.
The martyred mother is someone uplifted, someone who has given everything. She is the reason we are all here. She is also, and even to herself, a pain in the neck.
I think mothers worry more than fathers because worry keeps them pregnant. To worry is to possess, contain, hold. It is the most tenacious of emotions. A worry — and a worrier — never lets go. ‘It never ends,’ says my mother, ‘it never ends,’ meaning the love, but also the fret.
Because worry has no narrative, it does not shift, or change. It has no resolution. That is what it is for — not ending, holding on. And sometimes it is terrible to be the one who is held, and mostly it is just irritating, because the object of anxiety is not, after all, you. We slip like phantoms from our parents’ heads, leaving them to clutch some Thing they call by our name, because a mother has no ability to let her child go. And then, much later, in need, or in tragedy, or in the wearing of age, we slip back into her possession, because sometimes you just want your mother to hold you, in her heart if not in her arms, as she is still held by her own mother, even now, from time to time.
Anne Enright, ‘Worry’ in Making Babies: Stumbling into Motherhood, London: Vintage, 2005, 177-79.
Ak v detskej izbe odrazu nastanete ticho, spozornejte. Nie preto, že by sa vaše bábätko zadusilo, ale preto, lebo pravdepodobne niečo pomaličky ničí a potmehúdsky sa pritom usmieva. Pamätajte teda, že keď vbehnete dnu, nebudete musieť zachraňovať vášho drobca, ale cédéčka. Keď si to uvedomíte a nájdete vnútornú rovnováhu, zbavíte sa obáv. Viem, o čom hovorím. Som odborníčka. Zatiaľ, čo sa niektorí ľudia pri schádzaní zo schodov snažia započuť zvuk hračky a myslia si, že ich dieťa sa zabáva, ja si predstavujem, ako nekontrolovateľne stláča gombíky, dusí sa alebo má epileptický záchvat. Vo výchovných knihách typu Ako neprísť o dieťa som si naštudovala každú jednu kapitolu o núdzových situáciách. Podobné príručky sú medzi rodičmi také populárne, až mám pocit, že niektorí by sa svojich ratolestí skutočne radi zbavili. Ak ale chceme prirodzene konať presný opak, aj samotný pôrod môžeme podľa tejto logiky označiť za vraždu.
Zoznam spôsobov, ako neprísť o dieťa:
Priveľa soli, splesnivený med, klzký povrch vane, nečakane žiarliví domáci miláčikovia, predvídateľne žiarliví súrodenci, neschopná alebo nepríčetná opatrovateľka, schody, dom, čo sa znenazdajky vznieti, situácia keď „preparkujete auto“, únos, malá plastová hračka, nevinné natriasanie, také nebezpečné, ako vyhadzovanie dieťaťa do vzduchu, otvorený príborník, náhrdelník, šnúrka, igelitka, útržok prasknutého balónu, kábel, telefónna alebo záclonová šnúra, lízanka, vdýchnutý cukrík, neúmyselné udusenie vankúšom, zafajčená izba, nesprávny matrac, otvorené okno, alergia na mlieko a orechy, uštipnutie včelou, vírus, bakteriálna infekcia, zle vyvážené chodítko, bielidlo, všemožné prípravky proti burine, priamo na trávniku alebo ešte v balení, pesticídy, výpary, karcinogény vrátane jabĺk, nenatretý opaľovací krém, nenasadená čiapočka, vajcia z klietkového chovu, mäso plné hormónov, autá. Môžete mať aj Münchhausenov syndróm v zastúpení bez toho, aby ste o ňom vedeli, a preto je dobré chodiť na pravidelné lekárske prehliadky.
Napriek tomu, že sa v príručkách nevlastní otcovia nespomínajú, médiá tvrdia, že dieťa najviac ohrozujú práve oni. Knihy varujú pred nenapraviteľne nedbalým zaobchádzaním matiek s domácimi predmetmi, no neuvádzajú, aký nebezpečný je ich vkus na mužov.
Osemmesačné bábätko sa rozplače vždy, keď sa vzdialim. Separačná úzkosť ma ako matku dokáže poriadne vyčerpať. Je silná, nelogická, a pritom snáď ani netreba pripomínať, že s dieťatkom som stále a mám ho neprestajne na očiach. Rozmýšľam preto, či problém nespočíva aj v mojej vlastnej úzkosti, ktorú pociťujem pri odchode z izby. Bude moje dieťa žiť, keď sa vrátim? V hlave si predstavujem súdne konanie.
„Prečo ste, prosím pekne, nechali také malé dieťa osamote?“
„Ja... volanie prírody, Vaša ctihodnosť.“
Sudca sa odmlčí a súdnu sieň zaplaví súcit.
„Nuž, predpokladám, že aj tie najlepšie matky musia… ehm,“ povie, hoci všetkým je jasné, že si myslí presný opak. „Prípad môžeme považovať za uzavretý.“
Matky sú prirodzene starostlivé a očakáva sa, že budú mať obavy. Aj muži sa boja, no sú tu na to, aby ženy upokojovali. Áno, na hojdačke sa jej nič nestane. Nie, nespadne do potoka. Áno, kočík odstavím v tieni. Och, prosím ťa, nestresuj.
Skutočne však záleží na pohlaví? Najviac sa azda strachujú tí, čo sú s bábätkami najčastejšie. Ony si vás proste vycvičia. Len si spomeňte, ako zúfalo sa túžia túliť, kráčať s vami ruka v ruke, ako chcú, aby ste im spievali a ako musíte odvádzať ich pozornosť. Deti si vyžadujú plné nasadenie, aj keď ide o trochu zvláštne nasadenie. Je to zmes pracovného výkonu robotníka pri páse a odhodlanosti zamilovaného partnera. V oboch prípadoch potrebujete značnú dávku sebazaprenia.
Tých, čo sa starajú o deti, často sužuje zúfalstvo. Zrazu si uvedomia, že existujú aj oni. Vďaka obavám však tento stav udržiavajú pod kontrolou. Strach im jednoducho nedovoľuje zamýšľať sa do hĺbky.
Obavy sú podľa môjho názoru zanedbávanou emóciou úzkoprsých ľudí. Napriek tomu majú aj svoju existenciálnu stránku. Na jednej strane je totiž planúci oheň, prehltnuté tlačidlo, kanvica, auto, baktérie či podivín obšmietajúci sa pri škôlke a na druhej strane je niečo také zraniteľné a tak trochu nepochopiteľné, ako dieťa. Medzi týmito dvoma neznámymi stojí rodič – plne zodpovedný, zväčša bezmocný, uväznený v stále viac tesnejšom kruhu viny a ochrany, stagnujúci na bode akejsi zotrvačnej pasivity. Na druhej strane, obavy poskytujú rodičom aj akúsi formu slobody. Svoj strach prenesú na dieťa a zmiznú. Je to také ohromujúce, akoby ste mávli čarovným prútikom. Mňa si nevšímajte, ja tu nie som!
Matka vystupuje v roli mučenice, nadradenej bytosti, niekoho, kto nám dáva všetko. Napokon, nebyť nej, nie sme tu. Pravdou však je, že nám niekedy pekne lezie na nervy. A nie len nám, prekáža aj sebe samej.
Domnievam sa, že matky sa strachujú viac ako otcovia preto, lebo vďaka obavám sú stále plodné. Obavy im dávajú pocítiť, že niečo vlastnia, krotia a starajú sa o to. Ide o zakorenenú emóciu. Rodičia sa proste strachujú večne. Aj moja mama tvrdí, že sa to nikdy neskončí. Nemyslí tým len lásku, ale aj obavy.
Obavy nie sú ako predpísaný príbeh. Nemenia sa, nevyvíjajú a na konci neprichádza rozuzlenie. To je ich podstatou – udržiavať nás v napätí. Je to príšerný a predovšetkým iritujúci pocit, pretože ten, kto je predmetom našej úzkosti nie sme my, ale ktosi iný. Naši rodičia sú na tom rovnako. Hoci sme sa už dávno vyparili z domu, stále na nás myslia. Nevedia sa od nás odpútať. Po čase sa ale aj my vraciame do rodného domu a bez ohľadu na to, či sa trápime, či smútime a či nám tvár zdobia vrásky, zatúžime po materinskej láske a objatí. Objatí, ktoré by istotne chcela aj naša mama od tej svojej.
Translation commentary
Anna Slatinská and Barbora Vinczeová
The short story called Worry written by Irish writer Anne Enright, translated by the student of English and Russian, Jana Sliacka, gives the Slovak reader a detailed look into the daily life of many women who are bringing up their children. As it was commented by Jana Sliacka (future translator) the short literary work aptly describes the worries experienced by each mother, regardless of whether she has just stepped out of the maternity ward or whether her child has long since grown up. It is crucial for the translator to step into the shoes of the main protagonist in order to capture the meaning of the sentences whether idiomatic or not. Based on her translation, we can conclude that Jana Sliacka did a great job, deciphering the author´s style, coming to grasps with nuances of Anne Enright´s language.
In the original version, she introduces a book called How to Kill Your Baby. There is a similar Slovak publication about raising children called Ako neprísť o dieťa (How Not to Lose a Baby). However, this title was deliberately avoided by the translator because it is too straightforward and the translated text would lose its comical character. In order not to weaken the text, a different solution was chosen, i.e. Ako neprísť o dieťa (How Not to Keepill a Baby). This option retains its intended tone as well as the meaning of the original text.
Although the text is accompanied by many humorous allusions, it raises rather serious issues. The author discusses the fear and anxiety of mothers, as well as the unequal ranking of duties and patterns of behaviour of mothers and fathers. Enright points out that everyone has fears, regardless of gender. This subtle feminist undertone appealed to Jana Sliacka and it was one of the reasons why she chose this short story for translation.
As for the translator, the story was not saturated with cultural specifics that would present translation problems. Nevertheless, it was necessary to choose translation solutions with discretion, because it often happened that some expressions had a variety of synonyms. For example, there are several Slovak synonyms for the word baby, which have different emotional shades and denote different stages of child’s life. Another such case appeared in translation of the word worry itself. This, too, can be translated in a number of ways. Since the author mentions separation anxiety in her narrative, and the word obavy (Slovak translation of worry) is defined in the dictionary as a feeling of confinement, fear for the child, for health, etc., the mentioned term was chosen by Jana for the translation of the title. We agree with the translator´s solutions.
While translating the short story, it was important to maintain the right balance between seriousness and comicality. This gave the translator enough freedom to work with the text, to look for appropriate, faithful and interesting solutions that would appear natural in the target culture. The main point of the translation concept was to produce a translation that is believable to the Slovak reader and at the same time preserves the original meaning of the text. Again we can conclude that this aim was achieved by the future translator Jana Sliacka studying in the Department of English and American Studies in Banská Bystrica, Slovakia.